Žiaci cestovali v malých skupinkách na Merschstraße, Oststraße a Wilhelmstraße s veľkou radosťou a prirodzenosťou. Kameň úrazu židovských rodín čistili a drhli hubkami a kefami. Žiaci kamene nielen čistili, ale aj udržiavali živú spomienku na utrpenie spôsobené deportáciami a vraždami židovských žien, mužov a detí. Kamene zakopnutia od umelca Guntera Demniga sa tak stali súčasťou "živej histórie" našich žiakov, keďže sa stali neoddeliteľnou súčasťou ich každodenného školského života. Kamene potknutia nútia zakopnúť o hrozné udalosti našich dejín a stali sa symbolom utrpenia a uznania.
